1. TAKTO ZHYNUL SVETSKY CAS

Únik, útek, spasenie,
Prázdnej duše trápenie.
Ten kto myseľ otvorí,
Večny ohen rozhorí.

Vzíde noc a zhynie deň,
Nebo skropí smrti tieň,
Krv napojí smädnú zem,
V jej näručí zhynúť chcem.

Ohne horia, veštia vzlyk
V diaľke počuť márny krik,
Až kým nárek prestane,
Súmrak vekov nastane.

Vzíde noc a zhynie deň,
Nebo skropí smrti tieň,
Krv napojí smadnú zem,
V jej náručí zhynút chcem.

Človek stal sa jeho vrah.
Koniec nie je vznešený, je súborom trapení,
Je smiech v plači, smutkom krás,
Takto zhynul svetský čas...


2. LEN DUSA CITI TU PRAVU BOLEST

Už nevládať, už nemať ďalej síl.
Už nevidieť ďalej zmysel,
Už morenie je pridlhé.

Ani by nikdy nepomyslel...
Svätá krása v odmeranosť sa zmenila.
Beznádej a bolesť denne myseľ tríznila.
Veci nevysvetlené, búrku v mysli zanechajú.
Chlad bodá do srdca, cez ktoré
"Len duša cíti tú pravú bolesť"

Svoju skúšku pomaly vzdáva,
Neobstál,
Nedokázal.

Krvavé slzy,
Značia chodník smútku
A srdcia nepochopené ostali,
A ostré tŕne len ďalej bodali